Polyfázický spánok vo svetle vedeckých meraní a histórie

Pojem polyfázický spánok označuje rozvrhnutie viacerých krátkych spánkových epizód počas 24-hodinového dňa, namiesto jednej hlavnej epizódy a prípadne jedného kratšieho odpočinku za deň. Prehľadová správa konsenzuálneho panelu z roku 2021 definovala tento pojem a uviedla, že prevalencia polyfázického spánku nie je známa ^[1]. Zároveň prehľad z roku 2025 používa termín bifázický spánok pre odpočinok rozdelený do dvoch periód počas 24-hodinového cyklu a monofázický spánok pre jednu neprerušenú nočnú epizódu ^[8]. Tento prehľad stanovuje hypotézu a rámec určený na podnietenie nového výskumu bifázických rozvrhov ^[8]. Tento článok opisuje historické záznamy a to, čo namerali citované štúdie, pričom neodporúča žiadny spánkový režim.

Súčasné výskumy polyfázických rozvrhov

Pre spomínanú správu panel preveril 40 672 potenciálne relevantných publikácií, podrobne posúdil 2 023 z nich a ponechal 22 relevantných prác, pričom zo svojho záberu vylúčil režimy s krátkym zdriemnutím a siestou ^[1]. Panel nenašiel žiadne dôkazy podporujúce prínosy dodržiavania polyfázických spánkových rozvrhov ^[1]. Jeho konsenzuálnym stanoviskom bolo, že tieto rozvrhy a s nimi spojený nedostatok odpočinku súvisia s rôznymi nepriaznivými výsledkami v oblasti fyzického zdravia, duševného zdravia a výkonnosti ^[1].

Extrémne rozvrhnutie skúmala aj prospektívna štúdia z roku 2024. V tejto prospektívnej štúdii bolo desať mladých zdravých dobrovoľníkov obmedzených na jednu 20-minútovú možnosť zdriemnutia na konci každých 4 hodín, čo predstavovalo šesť spánkových epizód za 24 hodín a rozvrh umožňujúci kumulatívny celok približne 2 hodín odpočinku denne ^[2]. Všetci okrem jedného počas prvého mesiaca skončili a zostávajúci účastník, 25-ročný muž, dodržiaval rozvrh päť z ôsmich plánovaných týždňov ^[2].

Hormonálne výsledky tejto štúdie pochádzajú od jedného účastníka, ktorý pri rozvrhu zostal, v porovnaní s jeho vlastnými meraniami pri bežnom monofázickom odpočinku a bez štatistického testu ^[2]. Uvoľňovanie kortizolu a melatonínu v jeho krvi sa zdalo nezmenené, zatiaľ čo uvoľňovanie rastového hormónu kleslo o viac ako 95 percent ^[2]. Autori napísali, že nikto z dobrovoľníkov nedokázal tolerovať zamýšľaných osem týždňov, hoci mali výnimočnú motiváciu ^[2].

Historické pramene a teória dvoch spánkov

Historik A. Roger Ekirch opísal rozšírenie segmentovaného odpočinku v predindustriálnej Európe. V liste z roku 2016 uviedol, že tento vzorec bol v predindustriálnej Európe bežný počas celého roka a nielen počas dlhých zimných nocí ^[3]. Doplnil, že pre predindustriálnych Európanov sa prebudenie krátko pred polnocou alebo neskôr považovalo za úplne prirodzené ^[3]. Dlhšie letné denné svetlo podľa neho posunulo začiatok nočného pokoja a čas prvého vstávania najviac o hodinu ^[3].

CIBDOL · Historické pramene a teória dvoch spánkov

V rovnakom liste Ekirch citoval záznamy o prvom a druhom spánku aj mimo Európy, medzi nimi terénnu štúdiu publikovanú v roku 1953, ktorá uvádza, že etnikum Tiv, samozásobiteľskí poľnohospodári v centrálnej Nigérii, používalo výrazy prvý spánok a druhý spánok ako tradičné časové intervaly ^[3]. Ucelenú noc industrializovaných západných spoločností pripísal umelému osvetleniu a meniacim sa kultúrnym postojom počas priemyselnej revolúcie ^[3]. Zároveň uviedol, že netvrdí, že segmentovaný odpočinok bol prevládajúcim vzorcom u všetkých predindustriálnych národov mimo Západu ^[3].

Terénne pozorovania v komunitách bez elektriny

Dáta z terénu ukazujú rozmanité vzorce. Štúdia z roku 2015 skúmajúca odpočinok v troch predindustriálnych spoločnostiach zistila spánkové periódy v priemere 6,9 až 8,5 hodiny, s trvaním samotného odpočinku 5,7 až 7,1 hodiny ^[4]. Perióda nebola prerušená dlhšími obdobiami bdenia a denné zdriemnutia boli zaznamenané počas menej ako 7 percent dní v zime a menej ako 22 percent dní v lete ^[4].

Odlišné zistenia priniesla štúdia z roku 2017 vo vidieckej poľnohospodárskej komunite na Madagaskare bez elektriny, ktorá sledovala 21 účastníkov pomocou aktigrafie celkovo počas 292 dní ^[5]. Táto populácia odpočívala v noci 6,5 hodiny a zdriemla si počas 89 percent zaznamenaných dní ^[5]. Vrchol aktivity po polnoci sa objavil počas 49 percent nocí, čo autori opísali ako zhodné so segmentovaným spánkom ^[5].

Laboratórne podmienky a prehodnotenie textov

Na vplyv svetla poukázal aj experiment publikovaný v roku 1992. Keď boli účastníci presunutí z denného svetelného intervalu 16 hodín na interval 10 hodín, ich spánkové epizódy sa predĺžili a zvyčajne rozdelili do dvoch častí trvajúcich niekoľko hodín, s intervalom bdenia 1 až 3 hodiny medzi nimi ^[6]. Predĺžilo sa aj trvanie nočného vylučovania melatonínu ^[6].

Pohľad na minulosť však nie je jednotný. Článok z roku 2023 v časopise zameranom na históriu medicíny opätovne preskúmal vedecké, antropologické a ranonovoveké literárne pramene stojace za teóriou segmentovaného odpočinku ^[7]. Poznamenal, že správy v médiách prezentovali segmentovaný spánok ako potenciálne prirodzenejší a zdravší než ucelené bloky, a položil otázku, či dôkazy nemôžu podporovať modely ranonovovekého odpočinku, ktoré sa nevyznačujú segmentáciou, pričom uznal, že akýkoľvek takýto model je obmedzený a neistý ^[7].