Stačí dospelému človeku 6 hodín spánku

Otázka, či dospelému človeku stačí 6 hodín spánku, sa v odborných prácach posudzuje na základe laboratórnych testov aj populačných meraní. Výsledky ukazujú rozdiel medzi bežne odporúčaným trvaním nočného odpočinku a reálnymi deficitmi pri jeho skrátení.

Odporúčania odborného konsenzu

Spoločné konsenzuálne stanovisko dvoch odborných spoločností pre spánkovú medicínu a spánkový výskum z roku 2015 vytvoril panel 15 odborníkov s využitím modifikovanej metódy RAND Appropriateness Method pre dospelých vo veku 18 až 60 rokov. Tento panel odporučil, aby dospelí spali 7 alebo viac hodín za noc na pravidelnej báze na podporu optimálneho zdravia ^[1]. Stanovisko uviedlo, že pravidelný spánok kratší ako 7 hodín za noc je spojený s nežiaducimi zdravotnými následkami. Zároveň konštatovalo, že pravidelný spánok dlhší ako 9 hodín za noc môže byť primeraný pre mladých dospelých, pre ľudí zotavujúcich sa zo spánkového dlhu a pre chorých ľudí ^[1].

Dva týždne so šiestimi hodinami na lôžku

V laboratórnej štúdii z roku 2003 zameranej na zdravých dospelých vo veku 21 až 38 rokov bola jedna skupina obmedzená na 6 hodín na lôžku za noc počas 14 po sebe nasledujúcich dní ^[2]. Skúmanie prebiehalo súbežne so skupinami so 4 hodinami a 8 hodinami na lôžku a so samostatným experimentom s 3 nocami úplne bez spánku, pričom celkovo išlo o 48 účastníkov ^[2]. Obmedzenie na 6 alebo 4 hodiny viedlo ku kumulatívnym deficitom závislým od dávky vo všetkých kognitívnych úlohách ^[2]. Autori dospeli k záveru, že obmedzenie na 6 alebo menej hodín spôsobilo deficity kognitívneho výkonu rovnocenné až 2 nociam úplnej spánkovej deprivácie ^[2]. Týchto 6 hodín predstavovalo čas strávený na lôžku, nie objektívne nameraný spánok ^[2].

CIBDOL · Dva týždne so šiestimi hodinami na lôžku

Rozdiel medzi udávaným a nameraným časom

Pri hodnotení dĺžky odpočinku zohráva úlohu aj spôsob merania. U 669 dospelých v strednom veku z populačnej štúdie v Chicagu predstavoval spánok nameraný zápästnou aktigrafiou v priemere 6 hodín, kým vlastnoručne udávaný spánok dosahoval v priemere 6,8 hodiny, pričom korelácia medzi týmito dvoma hodnotami bola 0,47 ^[3]. Model tejto štúdie naznačil, že ľudia spiaci 5 hodín nadhodnocovali svoj čas o 1,2 hodiny a ľudia spiaci 7 hodín o 0,4 hodiny ^[3]. Autori uviedli, že skutočné asociácie medzi trvaním spánku a zdravím sa môžu líšiť od tých, ktoré sa zaznamenávajú pomocou subjektívne udávaného spánku ^[3].

Genetické varianty s kratším nočným odpočinkom

Štúdia z roku 2009 identifikovala mutáciu v transkripčnom represore DEC2 (hDEC2-P385R) spojenú s ľudským fenotypom krátkeho spánku ^[4][5]. Myši upravené tak, aby niesli túto mutáciu, vykazovali viac času v bdelosti a menej spánku než kontrolné myši, a to spôsobom závislým od dennej doby a od deprivácie spánku; táto časť práce predstavuje štúdiu na zvieratách ^[4][5]. Publikácia z roku 2014 opisuje skoršiu mutáciu DEC2, nazývanú tiež BHLHE41, ako príčinnú v rodine krátkych spáčov, ktorí potrebovali iba 6 hodín spánku za noc ^[4][5].

Štúdia z roku 2014 sekvenovala gén BHLHE41 v dvoch kohortách, ktoré zahŕňali 200 ľudí vystavených akútnej spánkovej deprivácii a 217 ľudí vystavených chronickej čiastočnej spánkovej deprivácii ^[5]. Nový variant Y362H bol zistený u jedného dvojčaťa z páru dvojvaječných dvojčiat a spájal sa s kratším spánkom, menšou potrebou zotavovacieho spánku po deprivácii a menším počtom zlyhaní výkonu počas deprivácie v porovnaní s druhým dvojčaťom, pričom obe dvojčatá mali takmer identické množstvo non-REM spánku ^[5]. Ďalší variant, ktorý štúdia odhalila, nemal žiadny vplyv na spánok ani na reakciu na depriváciu ^[5]. V roku 2019 štúdia s názvom uvádzajúcim zriedkavú mutáciu identifikovala mutáciu v géne pre beta1-adrenergný receptor u ľudí, ktorí potrebujú menej hodín spánku ako väčšina ^[6]. Myši nesúce rovnakú mutáciu vykazovali správanie krátkeho spánku; táto časť predstavuje štúdiu na zvieratách ^[6].